Zdravas Hammond

Nice, Emerson Lake & Palmer (a Marián Varga)

V roku 1968 sa u mňa radikálne zmenili hudobné preferencie. Zoznámil som sa s Mariánom Vargom, stal som sa členom Prúdov a po očarení gitarou a hudbou viac-menej orientovanou na blues sa v mojom živote objavil nový pojem - klávesy. Presnejšie organ.

Marián Varga pod dozorom V. I. L.

Okolo organu sa točilo oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Veľmi veľa vzdelaných muzikantov boli klaviristi, len klavír neplatil za veľmi bigbítový nástroj a okrem toho sa nedal dobre ozvučovať. Už pri formovaní skupiny Soulmen sme neustále poškuľovali a snívali o niečom, čo sa podobá na organ. Východiskom sa zdal byť akýsi východonemecký nástroj, tuším organ značky Matador. U nás sa tiež niečo vyrábalo, volalo sa to Jonika, ale tieto klávesy boli jednak drahé, a hlavne ich v obchodoch akosi nebolo. Vtedy nám dobre padlo, že naši noví hrdinovia - Cream - nemajú klávesy, a tak definitívna podoba našej kapely bez organu sa stala aj východiskom z núdze. Dežo Ursiny sa však predstavy o klávesoch nevzdal a po úspechu Soulmen na Prvom bigbeatovom festivale v Prahe v roku 1967 sa nezúčastnil druhého s odôvodnením, že jeho nová kapela nezohnala organ. Snažili sme sa nevidieť, teda nepočuť, že tieto nástroje mali väčšinou nevalný zvuk, dosť bzučali ako včely v úli, a tak sa pre ne vžila prezývka včelíny. Vo svete sa však používal nástroj, ktorý znel o dve triedy lepšie ako tie tunajšie – Hammond organ. Božský zvuk. Vlastne celá paleta zvukov, takých rôznych, a predsa jasne identifikovateľných a typických. Dalo sa ho počuť na mnohých nahrávkach, okrem jazzových hráčov ako Jimmy Smith ho používali aj naši hrdinovia, Spencer Davis Group, Manfred Mann, alebo americky znejúca britská skupina Procol Harum. Nik poriadne nevedel, v čom to vlastne spočíva a čím sa dosahuje ten skvelý zvuk. Vedeli a videli sme akurát, že ostatné, teda tie východoeurópske organy, nemajú nárok. Dajte nám Hammond a dobyjeme svet. Kanálmi, ktorými Hammondy pritiekli k nám, sa nakoniec stali baroví muzikanti, známe „slovenské exportné orchestre". Tí mládenci vonku zarobili a nakúpili si dobré nástroje, gitary, aparatúry a klávesy. Išlo len o to, ako sa k nim dostať, teda kúpiť ich. V našom prípade to vyriešilo Divadelné štúdio, ktoré nás vtedy zastrešovalo a od istého chlapíka kúpilo Hammond organ za tučných 150 000. Bol krásny, v dreve, masívne vyhotovený, plný všelijakých tajomných ovládacích páčok a tlačidiel. Princíp tvorby tónu mi pripadal ako sci-fi. Veď sa tam krúti motor a zvuk vyrábajú vlnité kolieska na sústave osiek, na každý tón jedno, a každé koliesko, predstavujúce jednu sínusovku, sníma jeden malý elektromagnetický snímač, podobne ako strunu na elektrickej gitare.

Hammond L-100

Len ten výsledný zvuk sa nám na tom našom akosi nepozdával. Taký nemastný-neslaný, tichý, ako dajaké lepšie harmónium. Akurát výborne znejú také tie kostolné zvuky. To predsa nie je možné, veď na tých zahraničných nahrávkach to hrá ako hrom. Čakalo nás zistenie, že samotný Hammond je jedna vec, a Leslie je druhá. Bez Leslie to nie je jednoucho ono. Čo to vlastne je? Na obrázkoch bývalo vidno pri organistoch akési drevené čudo. Ďalší mechanický vynález, je v tom zosilňovač a reproduktory, z ktorých jeden hrá do akéhosi otáčajúceho sa bubna, druhý zas do rotujúceho zvukovodu, všetko sa to točí proti sebe, podľa potreby pomaly, či rýchlo, všetko sa to nakoniec melie v drevenej bedni a von vychádza cez také škáry, a tak človek ani nevie, odkiaľ vlastne ten zvuk prichádza, ale znie to nad očakávanie výborne. Ktorá otvorená hlava to vlastne vymyslela? Iba škoda, že to Leslie stojí ďalší majlant. Náš zriaďovateľ pomohol, Leslie kúpil, ale chvíľu to trvalo, a tak zatiaľ sme mali k dispozícii len ten organ. Použili sme ho už na pesničkách pre Zvonky, preto tam organ znie ináč, ako bývalo v tých časoch zvykom. A vlastne tam asi vzniklo, prečo Marián Varga tak rád ťahal z Hammondu úplne iné zvuky ako ktorýkoľvek iný organista.

V tomto stave nás zastihol druhý beatový festival v Prahe, na ktorý sme išli ako ťažkí favoriti (máme Hammond, sme králi). Tam kdesi sa mi dostal do rúk plagátik, taká A4 s obrázkom akéhosi vlasatého tria a nápisom „1968 - year of The Nice". No čo, nejakí Angličania, a ktosi tam tvrdil, že ten ich klávesák je na organ niečo ako Hendrix na gitaru. Tak uvidíme.

Keith Emerson

Aby som to nenaťahoval, dali nám napapať. Keith Emerson síce pritiahol na tento koncert požičaný organ, model o číslo menší ako ten náš, ale dve bedne Leslie, ktoré živil z jedného Marshalla a na rozdiel od Mariána veľmi dobre vedel, čo sa dá z Hammonda vyťažiť. Hral po stojačky a Marián zmizol v šatni s poznámkou, že to nemôže fungovať, lebo hrať po stojačky je fyziologicky nedobré. A tak ho vôbec nepočúval. Mali sme všetci mizernú náladu, lebo sa nám vystúpenie vôbec nepodarilo, tlač (múdry Štefan Anderko) neskôr skonštatovala, že Prúdy hrajú muziku, ktorá nikoho nezaujíma. A v Prahe zúril blues, bodovali naši kamaráti Blues Five s Augerovou verziou A Day In The Life. V Prahe však nepočuli Briana Augera, a tak si mysleli, že ide o vlastné aranžmán. Tak sme sa teda namrzení potulovali po Lucerne, čakali na Nice a niektorí mali dosť vypité.

Nice spustili a všetkým muselo byť jasné, že všetko, čo zaznelo v ten večer, bolo zbytočné a že sa musíme ešte trochu učiť, ako sa to robí. Hrali Ameriku, Rondo, Sibelia a čo ja viem čo ešte, Lee Jackson spoza basy spieval a bubeník Brian Davidson hral presne, ako majú hrať dobrí britskí bubeníci.

Emerson zrazu začal trochu besnieť, ukázal, ako sa dá s Hammondom zavýjať, ako sa dajú vyťažiť všelijaké zvuky z organového pružinového hallu, šúchal s ním po podlahe, zapichoval do klávesnice nože, potom si ho zvalil na nohy a stále hral, publikum počúvalo bez dychu s otvorenými hubami a ja som mal pocit, že sa asi ešte treba niečomu priučiť.

Po návrate domov som rýchlo začal zisťovať všetko, čo sa dalo o Nice. A zistil som, že už majú na konte dve LP, že boli pôvodne kvarteto s gitaristom Davidom O'Listom. Prvá LP The Thoughts of Emerlist Davjack obsahovala Ameriku a Rondo. Amerika znamená slávnu pesničku z West Side Story v podaní Nice obohatenú o citáty z Dvořákovej Novosvetskej symfónie a Rondo pôvodne hral v 9/8 takte Dave Brubeck ako Blue Rondo a la Turk. Na všetkých nahrávkach jasne kraľoval Emersonov organ. Gitara mi nevadila, ale nevadilo mi, keď neskôr zmizla a Nice ostali traja.

Druhá LP Nice, Ars Longa Vita Brevis, patrí medzi skvosty rockovej muziky. Pre mňa je to etalón Classical Rocku. Sú na nej dve excelentné transkripcie (či transformácie, ako vravieval Marián) a síce intermezzo zo Sibeliovej suity Karelia a hlavne Bachov Brandenburský koncert č. 3 aj s podporou orchestra. Tuto sa objavil big-beat v nezvyklo kultivovanej a mierne ušľachtilejšej podobe, ako bývalo zvykom. Gitara – tá sa stratila. Vôbec sa nečudujem, že sa organ nadlho stal aj mojím favorizovaným nástrojom (okrem basy, samozrejme).

Zdá sa mi, že presne tuto našiel Marián Varga svoju spriaznenú dušu. Nie vzor, ktorý by mal kopírovať, lebo to nikdy nepotreboval. Skôr pokročilejšieho kolegu alebo potvrdenie, že týmto smerom sa dá ísť. Vtedy sme sa nezaoberali úvahami, ako dlho to vlastne vydrží. Nakoniec každý potrebuje svoj vzor, ale Marián ho dovtedy jednoducho nemal. Na novinársku otázku, ktorý organista sa mu najviac páči, vari pred rokom odpovedal, že Manfred. Ale tam to nebolo. Nijako mu neimponoval John Lord ani iné pokusy kapiel spájať rock s klasikou, lebo o tom to celé vtedy bolo. Slávnu LP Deep Purple s kráľovským filharmonickým orchestrom sme úprimne chceli prijať ako vážnu hodenú rukavicu, ale pri počúvaní sme pociťovali rozpaky a napokon sme sa zhodli, že to bolo vlastne jedno veľké trápenie.

Prúdy po našom odchode začali svoj vlastný život, ktorý trvá dodnes. My sme (s Mariánom) jednoznačne odskočili smerom, kde sa (on) mohol najlepšie uplatniť ako sólista a hviezda. Collegium Musicum. Preč s Hammelom. Preč s pesničkami. Ak môžu Nice, ideme na to aj my ako inštrumentálni hrdinovia. Väčšina sa aj podarila, ale to nie je téma tohto článku.

S veľkou zvedavosťou sme čakali na ďalšie platne od Nice. Ukázalo sa, že Ars Longa sa nedá len tak jednoducho prekonať. Ukazovalo sa, že sa Nice (alebo Emerson) uberajú zhruba dvoma smermi. Jeden smer boli ďalšie transkripcie (Čajkovskij), druhým, náročnejším, s neistým výsledkom, bolo skladať vlastné skladby oblečené do symfonického šatu. Tak vznikla suita Five Bridges, pod ktorú sa autorsky podpísal Emerson. Nemožno povedať, že by sa mi to nepáčilo, ale kládol som si otázku, či sa táto cesta nedá považovať za slepú koľaj. Čo ďalej? Vzniknú symfonické básne či celé bigbítové symfónie? Na Elegy sa objavila pre mňa trochu zbytočne patetická Čajkovského Patetická symfónia. Ďalej už sa asi dalo iba zbigbítovať Beethovenovu Osudovú, neviem.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Nice rozpadli a fanúšikovia čakali, čo sa stane, presnejšie, čo vymyslí Emerson. A vymyslel. Vznikla nová supergroup (o pravidlách pre vznik superskupiny som kedysi písal). Pravidlá tu boli splnené na 100%. Vzniklo trio Emerson, Lake a Palmer.

Emerson je už náš starý známy, zaujímavé boli osudy či preferencie ďalších dvoch kolegov. Greg Lake rozhodne nepatril medzi nové tváre. Pamätal som si ho zo skupiny King Crimson. Okrem basy hrá aj na gitaru a čo sa týka spevu, je Greg extra trieda.

Z kapely Crazy World Of Arthur Brown, či Atomic Rooster prišiel bubeník Carl Palmer.

Formulka platná z čias Nice ostala v platnosti, v repertoári sa objavujú naďalej transkripcie z druhého sveta, ale čím ďalej, tým viac sa presadzuje vlastná tvorba a zdalo sa mi, že si poslucháč ani neuvedomí, ktorá skladba je prevzatá (Bartók), a ktorá vlastná (Knife Edge). Skupina sa začala prezentovať agresívnejším zvukom a najmarkantnejší posun k lepšiemu sú inštrumentálne výkony Emersonových kolegov. Okrem toho sa objavil nový nástroj, a síce (Robert) Moog. Presnejšie Moogov syntetizér či syntezátor. A samozrejme - výzva pre klávesistov použiť ho vo svojej muzike. A tak prvé pokusy, pokiaľ boli prezentované takým dobrým hráčom ako Keith Emerson, rozhodne nepatria do kategórie rozpačitých. Títo chlapi jasne kráčali cestou, ktorú začali vyšliapavať Nice, a my (Collegium) v závese sme nemali prečo pochybovať, či je správna. ELP naštartovali éru veľkých rockových koncertov, keď sa kapela prezentovala komplet aj s pódiom a celou suitou trebárs aj na zelenej lúke. V západných médiách sme čítali, ako tie koncerty vyzerajú a závideli sme všetkým, čo to videli na vlastné oči.

Jedného dňa prišiel Marián s myšlienkou nacvičiť Musorgského Obrázky z výstavy. Je to pekná skladba, a tak sme sa do toho pustili. Kým sa však podarilo dopracovať sa k definitívnemu tvaru, zažili sme dosť hlúpe sklamanie. V obchodoch sa objavila LP ELP Pictures At An Exhition. A bolo. Ihneď sme prestali na našej verzii pracovať a vyhodili sme ju z repertoáru. Nikto by nám neveril, že sme to mali skoro hotové. Fakt je, že som akosi pozabudol na jedno interview v Melody Makeri, v ktorom mládenci tvrdili, že pripravujú tie Obrázky z výstavy. Ale kto mohol tušiť, že to príde tak rýchlo?

Ďalšie albumy ELP splnili očakávania. Tarkus milo potešil svojou zvukovou kvalitou a ukazovalo sa, že ELP stíhajú robiť svoju muziku aj bez pomoci klasiky. Emerson nič nestratil zo svojho majstrovstva a pekne to ukázal v siahodlhej klavírnej pasáži na druhej strane. Nedávno som počul kohosi nadávať na Jeremy Bender, ale myslím, že to patrí k životu takisto ako Ob-la-di ob-la-da alebo Yellow Submarine u Beatles.

Nasledovalo Trilogy, ktoré som nevlastnil.

Brain Salad Surgery som si osobne kúpil na zájazde Collegia v Paríži. Išiel som už naisto. Vedel som, že je to fantastická kapela a nepochyboval som, že je to vynikajúci album. Dnes sa mi zdá, že z neho poznám každú notu, poznám ho naspamäť asi lepšie ako Tarkusa.

Zlom nenastal ani tak u ELP ako u mňa. Akosi sa mi prestali bezvýhradne páčiť a nasledujúce Welcome Back My Friends To The Show That Never Ends som si akurát nahral na pásku a nekúpil to. Veď nemusím mať všetko. A okrem toho sa mi páčilo aj mnoho iných vecí. Veľa kapiel si v určitom štádiu svojej existencie dá načas s každým ďalším vydaním a aj intervaly u ELP sa začali predlžovať. Po dlhšom čase vyšli Works a o rok Love Beach, ale to ma dosť sklamalo. Nič nové. Nezaujímavé. K tomuto albumu sa mi nepodarilo nájsť cestu ani oveľa neskôr. Nuž, rozlúčkové albumy nemusia byť vždy najlepšie.

Kapela Emerson Lake & Palmer po búrlivých, výdatných rokoch úspechov a dobrej muziky, ale aj rôznych škandálov, prestala existovať. V tlači som zaregistroval, že Greg Lake ďalej nahráva a čítal som s ním rozhovor, v ktorom sa vychvaľoval, ako nahral v štúdiách „tremendous amout of material". K ničomu som sa však nedostal, ak nerátam pesničku I Believe In Father Christmas.

Emerson Lake & Palmer

Začiatkom 90. rokov sa však títo už dávno nie mládenci opäť aktivizovali a vydali zopár CD. Aj som si ich kúpil a ako spomienka na staré časy alebo pripomenutie veľkej slávy splnili svoj účel. Neverím však, že by táto vyzretá (alebo snáď až prezretá) kapela mohla vzbudiť nejakú veľkú pozornosť u publika, ktoré ju nepočúvalo v časoch ich veľkej slávy. V roku 1992 mi zrazu zavolal priateľ a ponúkol lístok na koncert ELP vo Viedni. Rád som išiel, navyše náhoda chcela, že lístok vedľa mňa mal Marián. Tak som sedel vedľa neho. Vo veľkej skromnosti sme vychutnávali všetko, čo nám naši slávni priatelia naservírovali. Rozruch sme spôsobili iba vo vestibule Stadthalle u skupinky Slovákov, čo tam boli tiež. Reku či sme sa prišli pozrieť na konkurenciu. Kdeže, boli sme jednoducho dojatí. Grag Lake nemal na hlave žiadne vlasy, a rozsah mu o nejakú tú terciu klesol, Emerson hral na klávesové monštrum značky Suzuki a z profesionálneho pohľadu asi najlepšie hral Carl Palmer, lebo som nezaznamenal od neho žiadny kiks, zato od ostatných áno. No a hrali veľmi pekne.

Ako prídavok si Emerson nasadil naopak šiltovku a zboku pritiahli staručký Hammond L100. Na ňom sa ešte trochu vyzúril, lebo za nezúčastneného sprievodu ostatných zahral Rondo aj so svojimi eskamotérskymi kúskami. Vedľa sediacemu Mariánovi sa tuto zasekla jeho výrečnosť, ktorou ma výdatne častoval ostatný čas koncertu a vyhlásil niečo, ako že mu toto ide priamo do srdca. Nedivím sa mu.

P.S.:

Aha, ešte to často preberané porovnávanie Varga - Emerson. Alebo naopak. Ak chce niekto počuť, že Emerson mal na Mariana vplyv, tak hovorím, že určite áno. Ale Marián ho nekopíroval a myslím, že čo sa týka talentu a muzikálnosti, by si títo dvaja mohli podať ruky ako rovnocenní kolegovia. Akurát Emerson mal šťastie, že žije v inom svete ako my, aj keď sa mi vidí, že dosiahol podstatne viac aj vďaka väčšej pracovitosti.

P.P.S.:

A čo sa stalo s Hammondom? Tie „naše" asi všetky dopadli zle, videl som chabý pokus zreštaurovať ten náš prvý. Neviem pochopiť, ako sa niekomu podarilo ho tak zdemolovať. Ten druhý tuším zhorel, tretí, veľký model vraj kúpil nejaký cvok, čo má doma veľa miesta. Skladačku Wersi, ktorú som ja vlastnoručne vyrábal, kúpil nejaký chlapík v Prahe. Ten, čo sme si požičali v roku 1992 z rozhlasu, snáď ešte funguje.

Po čase si Marián kúpil repliku slávneho modelu Hammond B3, ktorú vyrábajú Japonci. Volá sa to Hammond, ale... Je to vlastne slušný sampler. Nepáči sa mu a chcel by ho predať.

Pravé organy sú ojedinelé kusy, predmetom zberateľskej vášne. Lebo originál firma už neexistuje a ako celok aj so značkou ju kúpili Japonci.

Marián Varga (Hammond X-77) a Fedor Frešo

Myslím si, že Hammond vlastne dodnes nik neprekonal. Ani najlepšie synťáky. Dnes sa často používajú obligátne „hammondovské" zvuky, ale je to iba napodobenina. Moderné repliky sa zvukovo podobajú originálom najviac, ale mňa vôbec nepotešilo, že pri otvorení som nezačul známe šelestenie motora a kolečka še otačajúúúúú...

Fedor Frešo

(prevzaté so súhlasom autora)

Foto: Juraj Bartoš, Tomáš Kyška, internet

Collegium žije!

Kráčame k „domu kultúry“, vtesnanému medzi dva ošarpané petržalské paneláky. Okrem kinosály tu sídli pohrebníctvo a stávková kancelária. A vo vestibule práve prebieha burza lacného čínskeho tovaru. Zo zatvorenej kinosály sa ozýva dunenie. Kupujúci si ho nevšímajú, my vieme, že sme na správnom mieste. V kinosále skúša Collegium Musicum. Ideme za dunením. Pomedzi stoly s tričkami a umelohmotnými hračkami, potom do úzkej chodby. Rozoznávame basgitaru a hammond, vzápätí aj mäkký zvuk gitary. Otvárame plechové dvere a sme na javisku.

 

Music, sweet music

Marián Varga, Fero Griglák a Fedor Frešo si náš príchod nevšímajú. Hrajú práve strednú časť Vargovej Burlesky. Zatiaľ sú bez bubeníka. Niekoľkokrát sa zastavia na tom istom mieste skladby. „Tak koľkokrát budeme tú frázu hrať?“ pýta sa Griglák. „Osemkrát,“ povie chrapľavým hlasom Varga. „Ale predtým sme to hrali štyrikrát,“ namieta Frešo. „Tak dobre — štyrikrát,“ súhlasí Varga a začnú znova hrať. Na tom istom mieste ako predtým sa zastavujú. „Povedal si štyrikrát a hráš to už šiestykrát,“ hovorí Vargovi už trochu nahnevaný Frešo. „Hrám to štvrtýkrát!“ nesúhlasí Varga a zapáli si hrubú cigaru. Vzápätí si Frešo zapaľuje cigarilu a Griglák cigaretu. „Toto je o ničom. Tak buď hráme, alebo fajčíme,“ povzdychne si nahnevaný Griglák po prvom šluku. Začnú znovu hrať... Medzitým prichádza Martin Valihora, ktorý v hviezdnej zostave Collegia nahradil Dušana Hájka. Zmontuje si „hajtku“ a okamžite, uprostred skladby, sa pripája k trom starším kolegom. Usmieva sa od ucha k uchu a vyzerá, že s nimi hrá rád. Páni si znovu vyjasňujú počet jednotlivých fráz, Frešo hovorí Valihorovi, kde má dať „virbel“ a kde nemá dávať stoptime. Chvíľami zvyšujú hlas. Zaznejú slová ako „toto nemá cenu“, alebo „ja tu vôbec nemusím byť“. Keď však hrajú celú Burlesku, udeje sa s nimi zvláštna premena. Ušomraní páni sa pozvoľna začínajú usmievať, strácajú sa v hudbe, ich pohľady sa preostrujú z konkrétností jedného petržalského domu kultúry na niečo síce nejasné, ale zato hlboké a krásne. Keď dohrajú, je v kinosále na chvíľu ticho. Tá hudba je silná a návrat do reality možno aj trochu bolestný.

Zlatý hammond

Keď v roku 1969 vyšiel slávny album skupiny Prúdy Zvonky zvoňte, Jiří Černý nešetril chválou. Vyjadril však obavu, aby sa v budúcnosti z Vargovho hammondu „nestalo zlaté tele kapely“. Obava to bolo možno prehnaná, no už vtedy rešpektovaný kritik správne vycítil napätie, ktoré bolo v samotnom „genetickom materiáli“ Prúdov. Pesničkár Hammel a sofistikovaný, na hranici vážnej a rockovej hudby sa pohybujúci Varga. Hoci Zvonky — a neskôr albumy Zelená pošta alebo Na druhom programe sna — ukázali, aká je ich spolupráca plodná a zaujímavá, v skutočnosti išli inými umeleckými cestami. „Paľo Hammel si myslel, že na zložitejšiu hudbu nebudú chodiť ľudia,“ spomína Marián Varga. Marián vedel skladať geniálne jednoduché pesničky, no okrem toho mal ambície aj v náročnejšej hudbe. V roku 1970 preto z Prúdov odchádza a zakladá kapelu Collegium Musicum. „Anglický názov by nám nepovolili a Collegium Musicum znamená jednoducho Hudobný súbor, teda kapela, s ktorou hrám,“ hovorí Marián o takmer štyridsať rokov neskôr v petržalskom kulturáku. Prvý koncert Collegia bol v roku 1970 na Beánii architektov. „Basgitarista, s ktorým sme vtedy hrali, bol nemožný, a tak som zobral Fedora a jeho som preradil na gitaru,“ spomína Marián, „ale to bolo len oddialenie — zistil som, že nie je dobrý ani na gitare, a tak musel odísť. To boli také menšie tragédie,“ dodáva. Do kapely, v ktorej vtedy okrem Mariána Vargu hrá Dušan Hájek na bicích a Rasťo Vacho na gitare, prichádza vychytený basgitarista, člen Ursinyho Soulmenov a Hammelových Prúdov, Fedor Frešo. Collegium Musicum nahráva prvý singel (na A strane je najväčší „hit“ kapely Hommage à J. S. Bach, na B strane výborná Ulica plná plášťov do dažďa) a krátko na to v pražskom Supraphone aj prvé „elpéčko“ s prostým názvom Collegium Musicum (1971). Kapelu prirovnávajú k anglickým Nice a Vargu ku Keithovi Emersonovi, kritici ich chvália, fanúšikovia plnia koncertné sály. Ani nie o rok nahradil Vacha gitarista Prúdov, autor Kočov plných ruží a hlavne Medulienky, osemnásťročný študent konzervatória František Griglák. Vznikla tak najsilnejšia zostava kapely. Nahrali spolu vynikajúci dvojalbum Konvergencie, jeden z kľúčových albumov nielen slovenskej popmusic. Po Konvergenciách Griglák z Collegia odchádza a zakladá vlastnú kapelu Fermata. Varga, Frešo a Hájek nahrávajú v roku 1973 koncertný album Live (otvára ho už spomínaná Burleska). Bez Freša, no s basgitaristom Ivanom Belákom a gitaristom Jurajom Farkašom, vzniká v roku 1975 „červený album“ (oficiálne nazvaný Marián Varga & Collegium Musicum) s geniálnym Bartókovým Mikrokozmom. V roku 1977 sa k Vargovi a Hájkovi vracia Frešo a spolu s gitaristom Karolom Witzom a spevákom Ľudovítom Noskom nahrávajú nie celkom podarené Continuo. O dva roky neskôr vzniká asi najslabší album Collegia On a ona (spieva na ňom okrem iných aj Marika Gombitová). Reputáciu si kapela napráva v roku 1981, keď nahráva posledný dvojalbum Divergencie. Z pôvodnej zostavy zostal len Marián Varga.

Stále sme tu

Hoci Divergencie príbeh Collegia Musica uzavreli, Fedor Frešo má pravdu, keď hovorí, že nejde o žiadny comeback. S výnimkou Dušana Hájka sa všetci traja členovia hviezdnej zostavy kapely stále venujú hudbe a stále to robia veľmi dobre. Kto v poslednom čase zažil koncerty Fermaty, kde hrá Frešo a Griglák, alebo Mariána Vargu (sólo či so spoluhráčmi), vie, že týmto starším pánom nechýba chuť, nadhľad ani muzikantská bravúra. A čo je ešte zvláštnejšie: na rozdiel od svojich zahraničných kolegov, ktorí občas zavítajú na Slovensko, nefixujú sa na slávnu minulosť a nevytvárajú ani pompézne gýče. Robia svoju muziku, ktorá sa stále rozvíja a mení, no pritom je stále ich. „Keď hráš s týmito ľuďmi, prenášaš sa do minulej doby a zažívaš ju v súčasnosti,“ hovorí o dve generácie mladší Martin Valihora. „Stále je tam tá patina, stále to má silu a ja musím hrať ináč, než kedykoľvek v živote predtým.“ Aktuálna zostava skupiny Collegium Musicum si spomína na hudbu, ktorá vznikala pred viac než tridsiatimi rokmi. „Odrážame sa od pôvodného znenia, ale neberieme to ako modlitebnú knihu,“ hovorí Marián Varga. Počúvajú svoje vlastné nahrávky a snažia sa znovu ich dostať do hlavy a do prstov. Keďže z Konvergencií zaraďujú do živého repertoáru len Šeherezádu do Rimského-Korsakova, väčšina skladieb je nová nielen pre Martina Valihoru, ale aj pre Fera Grigláka. „Burleska, Ulica plná plášťov do dažďa, Mikrokozmos — to sú skladby, ktoré sa mi veľmi páčia,“ hovorí Griglák. „Rozširujem si muzikantský obzor a z tohto hrania sa veľmi teším,“ dodáva. Pozerám sa na troch pánov muzikantov a jedného mladého bubeníka. Počúvam čo hrajú. Vargova hudba má v sebe zvláštnu príťažlivosť. Je v nej detská čistota a farebnosť, ale aj hluk a zápas s chaosom. Detské popevky a moderná zložitosť. Stále si pamätám na to, ako som si — ešte žiak základnej školy — hrdo priniesol z banskobystrického „Opusu“ svoju prvú platňu. Boli to Konvergencie. Páčilo sa mi to hneď na prvé počutie. Dlho to bola jediná platňa, ktorú som vlastnil, a tak som ju na starom gramofóne v podstate zodral. Druhá platňa, ktorú som si kúpil, bola Collegium Musicum Live. A tiež som ju zodral. V kinosále petržalského kulturáku ma tá hudba zasahuje rovnako silno ako vtedy z gramofónu. Alebo ešte silnejšie. Vtedy som oceňoval energiu, dnes si všímam napríklad mäkkosť a presnosť Ferovej gitary, premyslené Fedorove basové linky a Mariánove priezračné harmónie. Vtedy som to počúval z diaľky, teraz som úplne blízko. 

Po skúške ma Fedor Frešo, Fero Griglák aj Marián Varga prekvapujú úvahami o novej tvorbe. Šesť koncertov, ktoré spolu od 30. marca absolvujú, nevnímajú ako nejakú bodku za Collegiom. „Najprv sa musíme naučiť tieto staré veci, ale potom možno skúsime aj niečo nové,“ hovorí Marián, ktorý si ťažko zvyká na hru s bicími. „Keď hrám sám a niečo natiahnem o jednu šestnástinu, tak to neprekáža. Tu to však prekáža,“ hovorí. Nechcú o tom veľmi hovoriť, ale zdá sa mi, že to „niečo nové“ je už oveľa konkrétnejšie než nejasné sny a vízie. Necháme sa prekvapiť. Z domu kultúry odchádzame spolu. Burza vo vestibule má úspech, kupujúcich je veľa. Po silnej hudbe obyčajná sivá realita. Míňame pohrebníctvo aj stávkovú kanceláriu. Na pohreb je priskoro a na istotu sa stávky neuzatvárajú. Collegium Musicum žije.

Namiesto divokosti skúsenosť (rozhovor s Fedorom Frešom)

„Slovo comeback nám nie je sympatické,“ hovorí Fedor Frešo, keď si balí basgitaru. „My sme nikde neodišli, stále sme tu. Rozhodli sme sa, že si spolu trochu zahráme a ukážeme sa ľuďom,“ vysvetľuje motiváciu návratu skupiny Collegium Musicum na koncertné pódiá. 

Hrali ste s Dežom Ursinym a dodnes hrávate s Mariánom Vargom. V čom sa spolupráca s nimi líšila?

Boli to diametrálne rozdielni ľudia. Hudobne aj osobnostne. Nelíšili sa len intelektom — ten  Dežovi bol a Mariánovi stále je vlastný. Marián síce nemá dokončené hudobné vzdelanie, napriek tomu je to mimoriadne vzdelaný hudobník. Dežo bol v hudbe amatér, ale zato na fantastickej úrovni. Marián je myslením aj životom nespútaný človek, lieta v iných dimenziách. Dežo chcel mať vo všetkom poriadok a hovoril, že muzika sa má robiť maximálne seriózne, čo sa mi zdalo niekedy až prehnané. Napríklad, keď sa na koncerte niekto pokúšal tancovať, považoval to za znehodnotenie našej tvorby. V Dežovej hudbe sa veľa spievalo, v Collegiu to nehrozilo, tam sa spevu nikto veľmi nevenoval. Od začiatku sme hrali špecifickú Mariánovu muziku.

Ako ste Mariánovu hudbu vnímali?

Mariánov hudobný prejav je odlišný od akéhokoľvek rockového hudobníka v Európe. Do hudby vkladá svoj živel, hneď po prvých notách viete, že to hrá on. To sa nedá nijako upraviť ani usmerniť a ani to usmerňovať netreba. Marián vždy inklinoval ku klasickej hudbe. Na rozdiel od iných bigbiťákov vážnu hudbu aj počúval a rozumel jej. Nechcel však robiť nejakú syntézu rocku s klasikou, ako Nice alebo Deep Purple, hoci to vtedy bolo v kurze. Preňho bol dôležitý organ a po rozpade Prúdov sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Bolo to niečo úplne iné ako černošská, bluesom ovplyvnená hudba. Dodnes hrám jeho hudbu rád. Cítim sa Mariánov sideman telom i dušou.

Collegium Musicum hralo náročnú hudbu a napriek tomu bolo populárne. Ako k tomu došlo? 

Neviem. Nevnímal som to očami poslucháčov a nepripadalo mi to ako nejaká veľká sláva. Hrali sme svoju hudbu a celkom dobre nám to išlo. Zrejme to malo väčšiu hodnotu ako bežný spotrebný pop. A asi to dokazuje, že šancu u publika majú aj muzikanti, ktorí vyznávajú staré poctivé hudobnícke remeslo. Podobne ako ďalšia kapela, v ktorej hrám — skupina Fermata: je to hudba na počúvanie, a nie plytký spotrebný tovar do obchodných domov.

Cítite pri hraní repertoáru Collegia nostalgiu?

Asi áno. Na naše koncerty chodí často naša generácia, ľudia, ktorí si radi pripomenú staré časy. Mňa to veľmi teší, keď sa niekto prizná, že mu to voľakedy urobilo dobre a stále to má rád. Hoci toto robíme tak na polovicu sami pre seba, hráme aj preto, aby sme urobili radosť tým starým chlapom, ktorí chodia za nami s vlhkými očami a spomínajú na koncerty spred tridsiatich rokov.

Je ťažké túto hudbu hrať s odstupom toľkých rokov? 

Polovica je v hlave a polovica v prstoch. A treba to skĺbiť. Prsty sa rozcvičia, no hlava je často zahalená rúškom zabudnutia. Preto si to na skúškach musíme púšťať z platní a oživiť si pamäť. Vek sa, samozrejme, prejaví. Kôrnatenie ciev je vážna vec, skleróza tiež a to všetko je v nás. Tá divokosť, ktorá v tom bola, keď sme boli mladí, v tom už nebude, ale môže v tom byť nadhľad a skúsenosť. 

Juraj Kušnierik

(.týždeň 12/2009)

Hammond-maniak: Peter "Monti" Jelínek

Zdravím všetkých fanúšikov Hammond organu. Volám sa Peter Jelínek, som z Dolného Kubína a duo Hammond a Leslie mi prirástlo k srdcu už veľmi dávno. Ešte keď som chodil na ZUŠ, otec (God Bless Him) hrával v kapele Oravia Deep Purple revival, do ktorej som sa po jeho smrti dostal ja. Hudba Deep Purple je v mojom srdci najmilšia, rovnako ako aj Jon Lord, ktorý je mojim najväčším vzorom. Oravia mi pomohla aj so zmiernením žiaľu z otcovej smrti, no zároveň mi pomáha približovať sa k Jonovi Lordovi. Je mi cťou hrať jeho hudbu a snažím sa to robiť čo najlepšie, ako sa len dá.

Hammond XK-1

V kapele som začínal hrať na Hammond XB-2, ktorý som napájal na Leslie "klon" ELKA Elcatone 610. Neskôr som sa vrátil k môjmu dedičstvu po otcovi – k organu Petrof Pastorale B50, ktorý ste rozoberali v poslednom článku. Na rozdiel od exemplárov na fotkách, ktoré sú tu na Hammond-manii, má tento Petrof odrezanú celú spodnú časť, kvôli lepšiemu transportu. Tento nástroj bol taktiež pripájaný na ELKU. Momentálne (a to hlavne vďaka nášmu spevákovi Tomášovi Ďaďovi) hrávam na Hammond XK-1, ktorý je podľa môjho názoru výborný. Leslie už ale nepoužívam, nie preto že ho nechcem nosiť, ale preto lebo má svoj vek a jednoducho už nehrá dobre. Samozrejme, Leslie by som uvítal, no to ešte potrvá nejakú dobu, kým naň budem mať. Leslie by som už totiž chcel originál, žiaden klon.

 

Hammond XB-2 + leslie Elka

Petrof Pastorale B50 (transportná úprava)

Prajem všetkým, nech sa vám darí, prajem vám veľa dobrej muziky a hlavne nech tie Hammondy hrajú!!!! God Bless All!!!

Peter "Monti" Jelínek ml.

PS: Na stránkach kapely sú aj štúdiové nahrávky, kde hral otec na Petrof Pastorale a taktiež videá, kde je Hammond XK-1 aj XB-2.

www.oravia-sk.euweb.cz

www.bandzone.cz/oravia

môj e-mail

Elektrofonické varhany PETROF Pastorale B50 a Z70

Povězme si něco o principu tohoto elekrofonického skvostu, u něhož by mnohý čekal a to zcela oprávněně paralelu s Hammondovými generátorovými varhanami.
Jak to ale v historii bývá, ani slovutné Hammondky nejsou principielní originál.
Historie vzniku principu sahá až do roku 1838 do Švýcarska k panu Dellezenemovi, který publikoval generování tónů pomocí otáčejícího se ocelového kola a elektromagnetu. Pro nezasvěcené je zde třeba upozornit na fakt, že trvalo ještě cca 40 let, než pan Edison rosvítil svou první žárovku.
Na tomto principu postavil v roce 1906 Američan Thaddeus Cahill snad první nástroj pro hudební produkci, a to zprostředkovanou pomocí telefonní sítě, neboť nebylo tehdy lepšího elektromagnetického měniče než sluchátka, nazvaný "Dynamophon".
Následně dostávaly nástroje klávesy, byly studovány metody generování a zabarvování tónu a další problematika.
To jsme se dostali až k panu Hammondovi.




Petrof Pastorale B50

Nyní je nutno zcela odbočit, protože problematika Hammondových varhan bude popsána jinde, i když pricipielně a elektricky jsou téměř shodné s Pastoralemi.
Ještě než začnu popisovat celou genesi, chtěl bych omluvit případné drobné nepřesnosti týkající se historických faktů, neboť jak jistě uznáte něco vody již uplynulo, nikdo není neomylný a aby toho nebylo dost, celou historii píši na základě otcova vyprávění a pozůstatků materiálů, vlastních zkušeností, i když coby chlapec malý jsem něco hodin strávil na Pouchově, či služebních cestách s otcem a tehdy učedníkem V. Kuntem. Prosím tedy o schovívavost případné aktéry za drobné nepřesnosti a mohu slíbit přesnost v technické části.


U nás v Čechách, si s licencemi, či autorskými právy hlavu moc neděláme (považte jaký se psal rok), a tak když dostal zaměstnanec tehdejšího TESLA - Výzkumného ústavu, Kinoaparatury, Oldřich Zachař společně s prof. Otou Čermákem nápad pokusit se o jakési napodobení Hammondových varhan, o kterých údajně pouze četl v americkém časopisu o elektronice, nikoho tato paralela neudivila a nikdo jí ani nezmínil, spíše byla tendence přisoudit O. Zachařovi identický nápad s nepatrně odlišným technickým řešením.


Traduje se, že sice neměl žádné podklady, schémata od Hammondek a tedy ani provedení generátoru, počty fonických kol, včetně těch vyvažovacích a táhel pro aditivní syntézu mu prý nebyly známy, snad pouze principielně, o tom bych mohli jistě polemizovat, podobnost je totiž přímo děsivá, což však nic neubírá na genialitě a preciznosti jejich provedení, avšak rovněž tak se traduje, že proběhlo právě v tomto smyslu jednání s firmou Hammond, která se proti autorství ohradila, avšak zcela na licho, psala se padesátá léta, i propaganda jistě udělala své...

Varhany, které stavěl přes čtyři roky a které dokončil v roce 1957 nesly název RWZ (po otci O. Zachaře) a byly prakticky pro svou obrovskou hmotnost imobilní, přesto ale prof. Čermák s tímto 300 kg monstrem absolvoval řadu koncertů v Československé republice. Při své poslední koncertní cestě však svůj výtvor zaplatil životem při autonehodě dne 21.8.1963, následkem čehož byl i konec existence RWZ, což je nesporně velká škoda, protože i přes některé "nedokonalosti" v mnohých parametrech prý překonávaly i Hammondovy varhany (těžko dnes posoudit, záznam Tatranských Pastoralí hraný na RWZ znám, je však v takové technické kvalitě, že je sporné objektivně posoudit kvalitu zvuku, od otce, který varhany viděl i slyšel vím, že varhany měly hned několik ne nepodstatných nedostatků), ale svým precizním technickým provedením by mohly být i dnes (nebo spíše právě dnes) vzorem všem dnešním výrobcům hudební elektroniky, minimálně však byly technickým unikátem.
Zde se musím přiznat, že některé výtky pana J. Křivky v časopisu Muzikus mne vedli k dalšíhu bádání a hledání informací o RWZ, které jsem nalezl (!) a o něž se chci podělit v připravovaném popisu historickém i technickém...


V té době již vyvíjely Československé hudební nástroje n. p. Hradec Králové (zde si řekněme, že není možno je slučovat se značkou PETROF) vlastní verzi elektrofonického nástroje, který dostal přezdívku "Včelín".
Tyto dvě skutečnosti, bratr O.Zachaře Bohumil a jakýsi impuls vycházející od R. Rokla, pro kterého v té době můj otec stavěl varhany a pochopitelné snaze Československých hudebních nástrojů n.p. o vlastní výrobu, vedly k imaginárnímu výběrovému řízení, na základě něhož byla na Pouchově (městská část H.K.) zahájena polosériová výroba nebo lépe vývoj a následná výroba elektrofonických varhan Pastorale, postavených právě na technickém řešení RWZ, avšak s poměrně značnými úpravami v elektronické části.
Vedením tohoto oddělení byl jmenován již dříve zmiňovaný Bohumil Zachař.
Otci byla přisouzena role, dnes by se řeklo konstruktéra - vývojáře elektro.
A tak partička osmnácti lidí (včetně uklízečky) dala vzniknout nástroji, který zcela změnil náhled na pojem elektronického (i když v tomto případě elektromechanického) vytváření a zpracování zvuku.


Realizační tým "Pastorale", ČSHN Hradec Králové: B. Zachař - vedoucí >> V. Petrovický - elektro, >> V. Horák - mistr >> V. Kunt (dnes majitel hudební firmy MES) souběžně s panem Karlem Zelinkou zajišťovali mechanické práce a následně cca sedm mechaniček (včetně dcery pana Petrofa Oliny), které prováděly kompletaci jednotlivých dílů.
Jiří Hájek - strojní oddělení a jemu k ruce cca šest pomocníků.


Nyní si povězme o mechanickém a elektrickém provedení varhan.
Základ, jakýsi "Deux et Machina", tvoří mechanický tonový generátor, tzv. generátorová kola, poháněná synchronním elektromotorem PAPST 220V/1500ot./min., napájeným a tím pádem pochopitelně také synchronizovaným ze sítě.
Tuto vlastnost, tj. synchronní chod se síťovým kmitočtem řešil i Hammond, neboť stabilita sítě není vždy ideální a možnost doladění nástroje je nulová, předřazeným generátorem (defacto zpětnovazebním zesilovačem s 220V výstupem, v Americe 117V) s mechanickou vibrační ladičkou (jeden exemplář se zachoval i v našem vlastnictví). U Pastoralí se však používal pouze u verzí upravených otcem pro potřeby bigbaeťáků.
Generátorová kola jsou na rozdíl od Hammondek, u kterých jsou podélně roztáčena přes odpružené mezikolo hnací hřídelí, otočena o 90 stupňů a generátor nemá startovací asynchronní motor, známý rovněž ze starších Hammondek.
Generátor je tvořen 96 tónovými koly (91 tonových, 5 zbývajících slouží pouze k vyvážení, opět shoda s Hammondem) a stejným počtem elektromagnetických snímačů se seriovými odlaďovacími LC články pro převod impedance (nízká impedance), které jsou přes klávesy manuálů a rejstříkové presety (registry) připojeny kabelem k směšovacím transformátorům, nožní manuál má vlastní. Každá klávesa má devět kontaktů, ke kterým jsou v přesně daném schématu připojeny tónové výstupy generátoru. Právě poměr těchto složek tvoří tzv. aditivní syntézu, chcete-li změnu barev tónů vznikající fázovými a modulačními jevy.




Mechanický tónový generátor

Tónový generátor je rozdělen následovně podle oktáv, počtu kol, rozsahu tónu a počtu zubů na kolech: C1: 12x, C - H, 2 / C: 12x, C - H, 4 / C: 7x, C - Fis, 8 / C: 5x, C - h, 8 / C1: 12x, c - h, 16 / C2: 12x, c - h, 33 / C3: 12x, c - h, 64 / C4: 12x, c - h, 128 / C5: 7x, c - Fis, 192.


Rovněž Pastorále mají onen charakteristický zvuk daný nestejnoměrným sepnutím kontaktů a kliksy jako Hammondky a po nastartování vrní.
Jednotliné rejstříky jsou voleny černými klávesami (u horního manuálu vlevo, u dolního vpravo) nebo po zařazení poslední klávesy táhly, známými u Hammondek jako DRAWBARS, které volí jednotlivé poměry složek a tím i barvu plynule, vlevo dole je spínání tremola a perkusí kolíbkovými přepínači.
U typu B50 nebylo ještě možné celkový zvuk doupravit hallem, byl použit až ve verzi B70, které se stavěly pro Čs. televizi Praha. Použitý dozvuk byl pružinový, ve dvoupružinovém protisměrném vinutí (dvojitá Hammond péra).
Vibrační linka (dnes by se řeklo spíše Flanger či Phaser) je mechanickou součástí hnaného soukolí a je umístěno zcela vpravo u generátoru.
Toto umístění není rovněž totožné mechanicky s Hammondkami, ale elektrická část je dokonalou replikou.

Elektromagnetické snímače

Hlavní část tvoři rotor, poháněný generátorovým motorem s mechanickými křidélky, která zapadaji do protipólu na statoru a tvoří tak vlasně kondenzátor se vzduchovým dielektrikem (rotační kapacitní spínač pro vibrační linku).
Jednotlivé plošky statorového kondenzátoru jsou připojeny k RLC článkům, které tvoří rezonanční články s proměnným Q, které při průchodu signálu způsobují vibráto efekt.
Varhany mají tři manuály, horní, rozsah c - Fis5, 61 kláves, 1 out, 1 volná kombinace, 10 pevných kombinací (registrů) a 49, 60 spínačů, dolní, rozsah c - Fis5, 61 kláves, 1 out, 1 volná kombinace, 11 pevných kombinací (registrů) a 49, 60 spínačů a jeden oktávový nožní s rozsahem C - C, 13 spínačů.
Vpravo od nožního manuálu je umístěn Expression pedal pro řízení celkové hlasitosti.
Ten je opět řešen jako vzduchový kondenzátor, protože v době výroby nebylo možno sehnat kvalitou odpovídající potenciometr a toto řešení rovněž eliminuje nežádoucí praskoty při přestavování. Experimentovalo se i s fotoelektrickou regulací pomocí fotoodporu, ale ani ta se neosvědčila.


Elektronickým srdcem je elektronkový zesilovač z TESLY Vráble, sériový AZK405 neboli MONO50 s mnoha úpravami, jakými jsou například obvody perkusí a zmíněného tremola, kapacitní regulace hlasitosti, záměna elektronek ECC82 za ECC83 (větší strmost) atd.
Výkonovým výstupem, přes impedanční přizpůsobení je napájena dvojice 12-ti palcových reproduktorů ARO835 umístěných ve spodní dolní části nástroje (otočených na nohy hráče) v deskové ozvučnici.
U verze B50 není v celé signálové cestě použit jediný polovodič, teprve verze Z70 měla "vylepšení", náhradou některých elektronek tranzistory.
Oproti originálu nemají varhany standardně ani linkový ani Leslie výstup (rovněž předmět otcových úprav mimo ČSHN).


Celý nástroj je umístěn do dřevěnné lakované skříně s odemykatelnou a odnímatelnou zadní deskou, pro přístup k maznicím, elektronice a veškerým nastavovacím prvkům.
Varhany byly primárně určeny pro koncertní, obřadní a smuteční síně, nahrávací studia Československého rozhlasu, ČS televize, nikoliv tedy pro produkci "živé muziky" a tomu také odpovídá celkově nemobilní charakter.
Rovněž cena varham nebyla rozhodně v tu dobu (léta 69-73) nijak nízká, pohybovala se okolo ceny dvou osobních automobilů Škoda, cca tedy 78000,-.
Taktéž použití značky PETROF bylo spíše obchodně maskovací tah, neboť závod ČSHN použil tuto značku klavírů pouze pro jakési zviditelnění na trhu, několik kusů se dokonce prodalo do zahraničí.
Váha nástroje je rovněž uctivá - 125kg.


V roce 1973 bylo rozhodnuto o ukončení výroby (ukončena 1974) a přesunutí výroby klávesových nástrojů jako takových (výjma pian a klavírů) do bývalé NDR, závodu Vermona. Tento záměr však již nebyl realizován.
Varhany se vyráběly ve dvou provedeních, a to B50 (viz. popis) a o jednu oktávu delší Z70.
Naše vlastní nástroje se podařilo zachránit jednak ze Smuteční síně ve Svitavách, kde byly od roku 1978 (B50, instalovány 1973 - světlé provedení) odstaveny, ale díky porozumění a péči pana správce, servisu pánů V. Kunta a následně J. Beneše, a také díky tomu, že varhany nebylo možno běžným způsobem odstěhovat (neprošly schodištěm) udržovány ve stavu více než dobrém, uvažte, že po cca 20 letech naběhl generátor po krátkém zaváhání do konstantních otáček a celé varhany byly v tu chvíli funkční (servis na nich pochopitelně byl nutný), dále od soukromé osoby z Poličky (B50, z roku 1969 - tmavé provedení), následně pak z pozůstalosti pana Aloise Bukovjana (Z70, instalovány v roce 1974), takže vlastníme jako jediní kompletní sbírku výrobního programu hradeckého PETROFu.


A ještě jednu věc na závěr... Je to fakt paráda, jen mě velice mrzí, že ani po několikaleté snaze o vydání těchto materiálů (na základě žádosti od V. Švandy a po dohodě s ním) v časopisu Muzikus je stále připravovaný seriál pouze utopií, ba naopak Muzikus se pokouší v článcích "hudebního guru" Jiřího Křivky (který i přes naši výzvu, aby dal rovněž prostor lidem, kteří tento nástroj tvořili a vyráběli, odmítl) a tzv. "Almaře strýčka Yllase" tento nástroj diskreditovat "odbornými posudky" lidí, kteří jej nikdy neviděli, natož aby ho slyšeli, a tak budíš připsáno ke cti, že velký fanda a nadšenec ing. Milan Guštar PhDr. po osobní návštěvě, kdy si na Pastorále zahrál, konzultaci s otcem a mnou, věnuje jednu kapitolu ve své knize a článek v Muzikusu i tomuto skvostu!

Autor: Vladimír Petrovický ml.

Odb.spolupráce: Vladimír Petrovický st.

Foto: Czechkeys.blog.cz

Jon Lord: Som zabávač, ľudí nevychovávam

Britská skupina Deep Purple spoluzakladala koncom 60. rokoch hardrock. Jedným z jej pôvodných členov bol až do roku 2002 klávesák JON LORD. Jeho hammond organ bol spolu s gitarou Ritchieho Blackmorea poznávacím znamením Deep Purple. Obaja legendárni muzikanti sa venujú sólovým projektom a zhodou okolností ich obaja čoskoro predstavia aj na Slovensku krátko po sebe.
Lord v marci privezie projekt Concerto for Group and Orchestra, v ktorom pre 40 rokmi prepojil rock s klasikou, na ktorej vyrastal.Hoci sám už vlastne klasikom je, úvodné rozpaky v našom telefonáte, ako ho vlastne oslovovať, vyriešil s typickým anglickým humorom: „Volajte ma Johnny. Nie som šľachtic, ani sa necítim ako boh."

Na Slovensko prichádzate s projektom Concerto For Group and Orchestra. Tá skladba v roku 1969 priniesla jedno z prvých spojení rocku s klasikou, ale boli na ňu rôzne reakcie. Aký k nej máte vzťah dnes?

„Vždy mi na nej veľmi záležalo. Predbehla dobu, publikum v Royal Albert Hall bolo dosť zaskočené, rovnako aj mnohí kritici. Dokonca ani v kapele nebola prijatá úplne jednohlasne. Myslím, že až po rokoch mnohým ľuďom došlo, o čo vtedy vlastne išlo. Chcel som ukázať, že dobrá hudba je jeden veľký svet, kde neexistujú žánrové rozdiely."

Pri takých spájaniach trochu hrozí riziko výchovného koncertu, nemyslíte?

„Nechcem vychovávať, som zabávač. Mojím cieľom nie je prednáška, ale príjemná hudba."

Ako bude vlastne vyzerať váš koncert v Bratislave?

„V prvej časti večera bude Concerto for Group and Orchestra, v druhej zahrám pár sólových skladieb s dvomi spevákmi, ktorí prídu so mnou. A samozrejme určite zaznie aj pár vecí od Deep Purple."

Keď ste sa po tridsiatich rokoch prvýkrát vrátili k tejto skladbe, hrali ste ju opäť s Deep Purple. S kým ju budete hrať teraz na Slovensku?

„Orchester bude z rozhlasu, skupinu poskladáme z lokálnych hudobníkov. Ešte nepoznám vašich muzikantov, s ktorými to budem robiť, ale teším sa na spoluprácu. Viete, aj keby som poznal nejaké konkrétne mená, asi by som ich nedokázal správne vysloviť, haha (pozn. podľa informácie od promotéra ide o štúdiových hudobníkov okolo bubeníka Emila Frátrika).

Vždy to tak robíte?


„Hej. Aj do Bratislavy prídem o pár dní skôr, aby sme stihli všetko naskúšať. Je to príjemné, aj preto, že cestovanie s Deep Purple bolo vyčerpávajúce. Spravidla vyzeralo podľa rovnakého scenára: vidíte letisko, potom hotel a koncertnú sálu. Teraz mám dosť času pozrieť sa aj do mesta."

Skladba Concerto for Group and Orchestra tento rok oslavuje štyridsiate výročie. Čím bude teraz iná, ako keď ste ju hrali na premiére v Londýne?

„Je to stále tá istá hudba. Základný princíp je súboj rockovej skupiny s orchestrom. Mení sa podobne ako klasika - podľa toho, akí muzikanti, sólisti a dirigent ju práve hrajú. Ja sám to hrám inak ako kedysi. Vždy sa teším na nové spracovanie, lebo je takmer vždy niečím iné ako tie doterajšie. Je to vzrušujúce počúvať, ako rôzne dokážu rôzni ľudia interpretovať."

Koncert bude v Slovenskom rozhlase, je pravda, že ste súhlasili s jeho nahrávaním?

„Ľudia z rádia sa spýtali môjho manažéra, či si to môžu nahrať do svojho archívu. Sála má vraj kvalitnú akustiku, nemám s tým žiadny problém. Naopak, som zvedavý, ako to bude znieť pri porovnaní  s predchádzajúcimi nahrávkami tejto skladby. Všetky totiž vznikli na koncertoch vrátane tej úplne prvej."

Na rozdiel od väčšiny svojich kolegov-bigbíťákov máte klasické hudobné vzdelanie. Ako ste sa vlastne dostali k inej hudbe?

„Ako dieťa som chodil do hudobnej školy, klasiku som hrával až do sedemnástich. No bavili ma aj iné veci, do Londýna som šiel študovať na divadelnú školu. Popritom som začal hrávať jazz a blues, no už všade okolo vznikali skvelé nové beatové kapely. Viete, mám rád rôznu hudbu a zo všetkého, čo sa mi páči, sa snažím niečo zobrať. Keď napríklad počúvate, čo hrám v Deep Purple, zistíte, že je tam veľa prvkov blues, rovnako ako v klasických skladbách."

V Londýne ste sa rýchlo stali vyhľadávaným muzikantom. Nie každý možno vie, že klavír v hitovke The Kinks You Really Got Me ste nahrávali práve vy.

„To bolo pomerne jednoduché, aj keď fakt je, že ma vtedy dosť ľudí obdivovalo (smiech). Hral som aj na organe v celom albume Kinks. Bol to ich debut, pokiaľ sa dobre pamätám."

Na rozdiel od kolegov Keitha Emersona alebo Ricka Wakemana, ste zostali hammond organu verný, kým oni skúšali rôzne iné nástroje. Prečo?

„Hammond som objavil cez Jimmyho Smitha. Skvelý muzikant, skvelý nástroj, ktorý považujem za jeden z najlepších na svete. Keď sme ho spolu s mojím technikom zapojili cez bedne Marshall, nabral úžasný masívny zvuk. To bol asi najdôležitejší moment môjho hudobníckeho života. Znelo to ako šelma, aj keď sa to dosť ťažko ovládalo. Nevedel som sa ho dopočúvať, každú voľnú chvíľu som za ním sedel. Dali sa s tým hrať linky, ktoré boli úplne rovnocenné sólam. V Deep Purple som vlastne robil druhú gitaru, bavilo ma mydliť spolu s Ritchiem naraz."

Od klasiky ste cez jazz a blues prešli k rocku, no už na druhom albume Deep Purple ste sa vrátili ku klasike. Rockeri začínajú uvažovať o sláčikoch až keď majú pocit, že už všetko dosiahli a klasický orchester považujú za vrchol umenia. Pritom výsledok býva väčšinou úplne opačný.

„My sme boli jednou z prvých skupín, ktorá sa o to pokúsila, ale úprimne povedané, ten nápad nebol zase až taký originálny. Začal som o ňom rozmýšľať, keď som počul album Dave Brubecka s newyorskými filharmonikmi. Bola to skladba pre jazzové kvarteto a symfonický orchester, veľmi podarený kúsok. Tak som si povedal, keď to funguje s jazzom, prečo by nemohlo aj s rockom? Naozaj verím, že muzikanti z rôznych táborov sa môžu stretnúť na jednom pódiu."

Ako ste presvedčili ostatných členov kapely, aby do tohto projektu šli? Oni nemali klasické základy a takú slabosť pre klasiku ako vy, nie?


„No, nejaký čas to trvalo a stálo ma to pár pív (smiech). Ritchie absolvoval pár hodín klasickej gitary, s notami nemal problém. Ale aj ostatní sa nakoniec celkom rýchlo chytili. Viete, v 60. rokoch sa v hudbe neriešili nejaké kalkulácie. Skoro každá skupina robila niečo iné a nebála sa experimentovať. Celé to bolo pre nás dobrodružstvo - ideme spolupracovať s veľkým orchestrom."

Prečo ste sa potom k tej skladbe vrátili až po 30 rokoch?

Po Royal Albert Hall v Londýne sme ju hrali ešte v Hollywood Bowl v Los Angeles, ale potom sme začali robiť iné vzrušujúce veci. Nápad oprášiť tú skladbu prišiel od jedného holandského muzikológa. Chcel o nej napísať diplomovú prácu, no keď chcel originálnu partitúru, zistil som, že je stratená. Tak sa rozhodol, že skladbu prepíše podľa nahrávky a aj to naozaj urobil. Ja som v nej zmenil len pár drobností. A v roku 1999 vznikol nápad zahrať ju znovu v Royal Albert Hall. Ľudia to zobrali skvele, potom sme ju s Deep Purple začali hrať na rôznych miestach. Tento rok je štyridsiate výročie, okrem vašej krajiny má čaká ešte niekoľko vystúpení."

Čítal som niekde teóriu, že ste tú partitúru od zlosti roztrhali, lebo ste s ňou neboli spokojný.

„To je vážne dobré, haha. Myslím, že som ju stratil niekde v Los Angeles. Problémy nezvyknem riešiť takýmto spôsobom. Aj z Deep Purple som odišiel po vzájomnej dohode a zostali sme dobrí priatelia. Pritom to bolo asi najťažšie rozhodnutie v mojom živote, lebo tá kapela bola môj život. Ale musel som to urobiť. Mal som pocit, vlastne ho stále mám, že ešte musím napísať množstvo vlastnej hudby."

Viete o tom, že okrem vás bude na Slovensku koncertovať aj Ritchie Blackmore a o niekoľko týždňov neskôr aj Deep Purple?

„Skvelé. Škoda, že to neuvidím."

Oliver Rehák

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME (13. 2. 2009).