Collegium žije!

Kráčame k „domu kultúry“, vtesnanému medzi dva ošarpané petržalské paneláky. Okrem kinosály tu sídli pohrebníctvo a stávková kancelária. A vo vestibule práve prebieha burza lacného čínskeho tovaru. Zo zatvorenej kinosály sa ozýva dunenie. Kupujúci si ho nevšímajú, my vieme, že sme na správnom mieste. V kinosále skúša Collegium Musicum. Ideme za dunením. Pomedzi stoly s tričkami a umelohmotnými hračkami, potom do úzkej chodby. Rozoznávame basgitaru a hammond, vzápätí aj mäkký zvuk gitary. Otvárame plechové dvere a sme na javisku.

 

Music, sweet music

Marián Varga, Fero Griglák a Fedor Frešo si náš príchod nevšímajú. Hrajú práve strednú časť Vargovej Burlesky. Zatiaľ sú bez bubeníka. Niekoľkokrát sa zastavia na tom istom mieste skladby. „Tak koľkokrát budeme tú frázu hrať?“ pýta sa Griglák. „Osemkrát,“ povie chrapľavým hlasom Varga. „Ale predtým sme to hrali štyrikrát,“ namieta Frešo. „Tak dobre — štyrikrát,“ súhlasí Varga a začnú znova hrať. Na tom istom mieste ako predtým sa zastavujú. „Povedal si štyrikrát a hráš to už šiestykrát,“ hovorí Vargovi už trochu nahnevaný Frešo. „Hrám to štvrtýkrát!“ nesúhlasí Varga a zapáli si hrubú cigaru. Vzápätí si Frešo zapaľuje cigarilu a Griglák cigaretu. „Toto je o ničom. Tak buď hráme, alebo fajčíme,“ povzdychne si nahnevaný Griglák po prvom šluku. Začnú znovu hrať... Medzitým prichádza Martin Valihora, ktorý v hviezdnej zostave Collegia nahradil Dušana Hájka. Zmontuje si „hajtku“ a okamžite, uprostred skladby, sa pripája k trom starším kolegom. Usmieva sa od ucha k uchu a vyzerá, že s nimi hrá rád. Páni si znovu vyjasňujú počet jednotlivých fráz, Frešo hovorí Valihorovi, kde má dať „virbel“ a kde nemá dávať stoptime. Chvíľami zvyšujú hlas. Zaznejú slová ako „toto nemá cenu“, alebo „ja tu vôbec nemusím byť“. Keď však hrajú celú Burlesku, udeje sa s nimi zvláštna premena. Ušomraní páni sa pozvoľna začínajú usmievať, strácajú sa v hudbe, ich pohľady sa preostrujú z konkrétností jedného petržalského domu kultúry na niečo síce nejasné, ale zato hlboké a krásne. Keď dohrajú, je v kinosále na chvíľu ticho. Tá hudba je silná a návrat do reality možno aj trochu bolestný.

Zlatý hammond

Keď v roku 1969 vyšiel slávny album skupiny Prúdy Zvonky zvoňte, Jiří Černý nešetril chválou. Vyjadril však obavu, aby sa v budúcnosti z Vargovho hammondu „nestalo zlaté tele kapely“. Obava to bolo možno prehnaná, no už vtedy rešpektovaný kritik správne vycítil napätie, ktoré bolo v samotnom „genetickom materiáli“ Prúdov. Pesničkár Hammel a sofistikovaný, na hranici vážnej a rockovej hudby sa pohybujúci Varga. Hoci Zvonky — a neskôr albumy Zelená pošta alebo Na druhom programe sna — ukázali, aká je ich spolupráca plodná a zaujímavá, v skutočnosti išli inými umeleckými cestami. „Paľo Hammel si myslel, že na zložitejšiu hudbu nebudú chodiť ľudia,“ spomína Marián Varga. Marián vedel skladať geniálne jednoduché pesničky, no okrem toho mal ambície aj v náročnejšej hudbe. V roku 1970 preto z Prúdov odchádza a zakladá kapelu Collegium Musicum. „Anglický názov by nám nepovolili a Collegium Musicum znamená jednoducho Hudobný súbor, teda kapela, s ktorou hrám,“ hovorí Marián o takmer štyridsať rokov neskôr v petržalskom kulturáku. Prvý koncert Collegia bol v roku 1970 na Beánii architektov. „Basgitarista, s ktorým sme vtedy hrali, bol nemožný, a tak som zobral Fedora a jeho som preradil na gitaru,“ spomína Marián, „ale to bolo len oddialenie — zistil som, že nie je dobrý ani na gitare, a tak musel odísť. To boli také menšie tragédie,“ dodáva. Do kapely, v ktorej vtedy okrem Mariána Vargu hrá Dušan Hájek na bicích a Rasťo Vacho na gitare, prichádza vychytený basgitarista, člen Ursinyho Soulmenov a Hammelových Prúdov, Fedor Frešo. Collegium Musicum nahráva prvý singel (na A strane je najväčší „hit“ kapely Hommage à J. S. Bach, na B strane výborná Ulica plná plášťov do dažďa) a krátko na to v pražskom Supraphone aj prvé „elpéčko“ s prostým názvom Collegium Musicum (1971). Kapelu prirovnávajú k anglickým Nice a Vargu ku Keithovi Emersonovi, kritici ich chvália, fanúšikovia plnia koncertné sály. Ani nie o rok nahradil Vacha gitarista Prúdov, autor Kočov plných ruží a hlavne Medulienky, osemnásťročný študent konzervatória František Griglák. Vznikla tak najsilnejšia zostava kapely. Nahrali spolu vynikajúci dvojalbum Konvergencie, jeden z kľúčových albumov nielen slovenskej popmusic. Po Konvergenciách Griglák z Collegia odchádza a zakladá vlastnú kapelu Fermata. Varga, Frešo a Hájek nahrávajú v roku 1973 koncertný album Live (otvára ho už spomínaná Burleska). Bez Freša, no s basgitaristom Ivanom Belákom a gitaristom Jurajom Farkašom, vzniká v roku 1975 „červený album“ (oficiálne nazvaný Marián Varga & Collegium Musicum) s geniálnym Bartókovým Mikrokozmom. V roku 1977 sa k Vargovi a Hájkovi vracia Frešo a spolu s gitaristom Karolom Witzom a spevákom Ľudovítom Noskom nahrávajú nie celkom podarené Continuo. O dva roky neskôr vzniká asi najslabší album Collegia On a ona (spieva na ňom okrem iných aj Marika Gombitová). Reputáciu si kapela napráva v roku 1981, keď nahráva posledný dvojalbum Divergencie. Z pôvodnej zostavy zostal len Marián Varga.

Stále sme tu

Hoci Divergencie príbeh Collegia Musica uzavreli, Fedor Frešo má pravdu, keď hovorí, že nejde o žiadny comeback. S výnimkou Dušana Hájka sa všetci traja členovia hviezdnej zostavy kapely stále venujú hudbe a stále to robia veľmi dobre. Kto v poslednom čase zažil koncerty Fermaty, kde hrá Frešo a Griglák, alebo Mariána Vargu (sólo či so spoluhráčmi), vie, že týmto starším pánom nechýba chuť, nadhľad ani muzikantská bravúra. A čo je ešte zvláštnejšie: na rozdiel od svojich zahraničných kolegov, ktorí občas zavítajú na Slovensko, nefixujú sa na slávnu minulosť a nevytvárajú ani pompézne gýče. Robia svoju muziku, ktorá sa stále rozvíja a mení, no pritom je stále ich. „Keď hráš s týmito ľuďmi, prenášaš sa do minulej doby a zažívaš ju v súčasnosti,“ hovorí o dve generácie mladší Martin Valihora. „Stále je tam tá patina, stále to má silu a ja musím hrať ináč, než kedykoľvek v živote predtým.“ Aktuálna zostava skupiny Collegium Musicum si spomína na hudbu, ktorá vznikala pred viac než tridsiatimi rokmi. „Odrážame sa od pôvodného znenia, ale neberieme to ako modlitebnú knihu,“ hovorí Marián Varga. Počúvajú svoje vlastné nahrávky a snažia sa znovu ich dostať do hlavy a do prstov. Keďže z Konvergencií zaraďujú do živého repertoáru len Šeherezádu do Rimského-Korsakova, väčšina skladieb je nová nielen pre Martina Valihoru, ale aj pre Fera Grigláka. „Burleska, Ulica plná plášťov do dažďa, Mikrokozmos — to sú skladby, ktoré sa mi veľmi páčia,“ hovorí Griglák. „Rozširujem si muzikantský obzor a z tohto hrania sa veľmi teším,“ dodáva. Pozerám sa na troch pánov muzikantov a jedného mladého bubeníka. Počúvam čo hrajú. Vargova hudba má v sebe zvláštnu príťažlivosť. Je v nej detská čistota a farebnosť, ale aj hluk a zápas s chaosom. Detské popevky a moderná zložitosť. Stále si pamätám na to, ako som si — ešte žiak základnej školy — hrdo priniesol z banskobystrického „Opusu“ svoju prvú platňu. Boli to Konvergencie. Páčilo sa mi to hneď na prvé počutie. Dlho to bola jediná platňa, ktorú som vlastnil, a tak som ju na starom gramofóne v podstate zodral. Druhá platňa, ktorú som si kúpil, bola Collegium Musicum Live. A tiež som ju zodral. V kinosále petržalského kulturáku ma tá hudba zasahuje rovnako silno ako vtedy z gramofónu. Alebo ešte silnejšie. Vtedy som oceňoval energiu, dnes si všímam napríklad mäkkosť a presnosť Ferovej gitary, premyslené Fedorove basové linky a Mariánove priezračné harmónie. Vtedy som to počúval z diaľky, teraz som úplne blízko. 

Po skúške ma Fedor Frešo, Fero Griglák aj Marián Varga prekvapujú úvahami o novej tvorbe. Šesť koncertov, ktoré spolu od 30. marca absolvujú, nevnímajú ako nejakú bodku za Collegiom. „Najprv sa musíme naučiť tieto staré veci, ale potom možno skúsime aj niečo nové,“ hovorí Marián, ktorý si ťažko zvyká na hru s bicími. „Keď hrám sám a niečo natiahnem o jednu šestnástinu, tak to neprekáža. Tu to však prekáža,“ hovorí. Nechcú o tom veľmi hovoriť, ale zdá sa mi, že to „niečo nové“ je už oveľa konkrétnejšie než nejasné sny a vízie. Necháme sa prekvapiť. Z domu kultúry odchádzame spolu. Burza vo vestibule má úspech, kupujúcich je veľa. Po silnej hudbe obyčajná sivá realita. Míňame pohrebníctvo aj stávkovú kanceláriu. Na pohreb je priskoro a na istotu sa stávky neuzatvárajú. Collegium Musicum žije.

Namiesto divokosti skúsenosť (rozhovor s Fedorom Frešom)

„Slovo comeback nám nie je sympatické,“ hovorí Fedor Frešo, keď si balí basgitaru. „My sme nikde neodišli, stále sme tu. Rozhodli sme sa, že si spolu trochu zahráme a ukážeme sa ľuďom,“ vysvetľuje motiváciu návratu skupiny Collegium Musicum na koncertné pódiá. 

Hrali ste s Dežom Ursinym a dodnes hrávate s Mariánom Vargom. V čom sa spolupráca s nimi líšila?

Boli to diametrálne rozdielni ľudia. Hudobne aj osobnostne. Nelíšili sa len intelektom — ten  Dežovi bol a Mariánovi stále je vlastný. Marián síce nemá dokončené hudobné vzdelanie, napriek tomu je to mimoriadne vzdelaný hudobník. Dežo bol v hudbe amatér, ale zato na fantastickej úrovni. Marián je myslením aj životom nespútaný človek, lieta v iných dimenziách. Dežo chcel mať vo všetkom poriadok a hovoril, že muzika sa má robiť maximálne seriózne, čo sa mi zdalo niekedy až prehnané. Napríklad, keď sa na koncerte niekto pokúšal tancovať, považoval to za znehodnotenie našej tvorby. V Dežovej hudbe sa veľa spievalo, v Collegiu to nehrozilo, tam sa spevu nikto veľmi nevenoval. Od začiatku sme hrali špecifickú Mariánovu muziku.

Ako ste Mariánovu hudbu vnímali?

Mariánov hudobný prejav je odlišný od akéhokoľvek rockového hudobníka v Európe. Do hudby vkladá svoj živel, hneď po prvých notách viete, že to hrá on. To sa nedá nijako upraviť ani usmerniť a ani to usmerňovať netreba. Marián vždy inklinoval ku klasickej hudbe. Na rozdiel od iných bigbiťákov vážnu hudbu aj počúval a rozumel jej. Nechcel však robiť nejakú syntézu rocku s klasikou, ako Nice alebo Deep Purple, hoci to vtedy bolo v kurze. Preňho bol dôležitý organ a po rozpade Prúdov sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Bolo to niečo úplne iné ako černošská, bluesom ovplyvnená hudba. Dodnes hrám jeho hudbu rád. Cítim sa Mariánov sideman telom i dušou.

Collegium Musicum hralo náročnú hudbu a napriek tomu bolo populárne. Ako k tomu došlo? 

Neviem. Nevnímal som to očami poslucháčov a nepripadalo mi to ako nejaká veľká sláva. Hrali sme svoju hudbu a celkom dobre nám to išlo. Zrejme to malo väčšiu hodnotu ako bežný spotrebný pop. A asi to dokazuje, že šancu u publika majú aj muzikanti, ktorí vyznávajú staré poctivé hudobnícke remeslo. Podobne ako ďalšia kapela, v ktorej hrám — skupina Fermata: je to hudba na počúvanie, a nie plytký spotrebný tovar do obchodných domov.

Cítite pri hraní repertoáru Collegia nostalgiu?

Asi áno. Na naše koncerty chodí často naša generácia, ľudia, ktorí si radi pripomenú staré časy. Mňa to veľmi teší, keď sa niekto prizná, že mu to voľakedy urobilo dobre a stále to má rád. Hoci toto robíme tak na polovicu sami pre seba, hráme aj preto, aby sme urobili radosť tým starým chlapom, ktorí chodia za nami s vlhkými očami a spomínajú na koncerty spred tridsiatich rokov.

Je ťažké túto hudbu hrať s odstupom toľkých rokov? 

Polovica je v hlave a polovica v prstoch. A treba to skĺbiť. Prsty sa rozcvičia, no hlava je často zahalená rúškom zabudnutia. Preto si to na skúškach musíme púšťať z platní a oživiť si pamäť. Vek sa, samozrejme, prejaví. Kôrnatenie ciev je vážna vec, skleróza tiež a to všetko je v nás. Tá divokosť, ktorá v tom bola, keď sme boli mladí, v tom už nebude, ale môže v tom byť nadhľad a skúsenosť. 

Juraj Kušnierik

(.týždeň 12/2009)