Zdravas Hammond

Nice, Emerson Lake & Palmer (a Marián Varga)

V roku 1968 sa u mňa radikálne zmenili hudobné preferencie. Zoznámil som sa s Mariánom Vargom, stal som sa členom Prúdov a po očarení gitarou a hudbou viac-menej orientovanou na blues sa v mojom živote objavil nový pojem - klávesy. Presnejšie organ.

Marián Varga pod dozorom V. I. L.

Okolo organu sa točilo oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Veľmi veľa vzdelaných muzikantov boli klaviristi, len klavír neplatil za veľmi bigbítový nástroj a okrem toho sa nedal dobre ozvučovať. Už pri formovaní skupiny Soulmen sme neustále poškuľovali a snívali o niečom, čo sa podobá na organ. Východiskom sa zdal byť akýsi východonemecký nástroj, tuším organ značky Matador. U nás sa tiež niečo vyrábalo, volalo sa to Jonika, ale tieto klávesy boli jednak drahé, a hlavne ich v obchodoch akosi nebolo. Vtedy nám dobre padlo, že naši noví hrdinovia - Cream - nemajú klávesy, a tak definitívna podoba našej kapely bez organu sa stala aj východiskom z núdze. Dežo Ursiny sa však predstavy o klávesoch nevzdal a po úspechu Soulmen na Prvom bigbeatovom festivale v Prahe v roku 1967 sa nezúčastnil druhého s odôvodnením, že jeho nová kapela nezohnala organ. Snažili sme sa nevidieť, teda nepočuť, že tieto nástroje mali väčšinou nevalný zvuk, dosť bzučali ako včely v úli, a tak sa pre ne vžila prezývka včelíny. Vo svete sa však používal nástroj, ktorý znel o dve triedy lepšie ako tie tunajšie – Hammond organ. Božský zvuk. Vlastne celá paleta zvukov, takých rôznych, a predsa jasne identifikovateľných a typických. Dalo sa ho počuť na mnohých nahrávkach, okrem jazzových hráčov ako Jimmy Smith ho používali aj naši hrdinovia, Spencer Davis Group, Manfred Mann, alebo americky znejúca britská skupina Procol Harum. Nik poriadne nevedel, v čom to vlastne spočíva a čím sa dosahuje ten skvelý zvuk. Vedeli a videli sme akurát, že ostatné, teda tie východoeurópske organy, nemajú nárok. Dajte nám Hammond a dobyjeme svet. Kanálmi, ktorými Hammondy pritiekli k nám, sa nakoniec stali baroví muzikanti, známe „slovenské exportné orchestre". Tí mládenci vonku zarobili a nakúpili si dobré nástroje, gitary, aparatúry a klávesy. Išlo len o to, ako sa k nim dostať, teda kúpiť ich. V našom prípade to vyriešilo Divadelné štúdio, ktoré nás vtedy zastrešovalo a od istého chlapíka kúpilo Hammond organ za tučných 150 000. Bol krásny, v dreve, masívne vyhotovený, plný všelijakých tajomných ovládacích páčok a tlačidiel. Princíp tvorby tónu mi pripadal ako sci-fi. Veď sa tam krúti motor a zvuk vyrábajú vlnité kolieska na sústave osiek, na každý tón jedno, a každé koliesko, predstavujúce jednu sínusovku, sníma jeden malý elektromagnetický snímač, podobne ako strunu na elektrickej gitare.

Hammond L-100

Len ten výsledný zvuk sa nám na tom našom akosi nepozdával. Taký nemastný-neslaný, tichý, ako dajaké lepšie harmónium. Akurát výborne znejú také tie kostolné zvuky. To predsa nie je možné, veď na tých zahraničných nahrávkach to hrá ako hrom. Čakalo nás zistenie, že samotný Hammond je jedna vec, a Leslie je druhá. Bez Leslie to nie je jednoucho ono. Čo to vlastne je? Na obrázkoch bývalo vidno pri organistoch akési drevené čudo. Ďalší mechanický vynález, je v tom zosilňovač a reproduktory, z ktorých jeden hrá do akéhosi otáčajúceho sa bubna, druhý zas do rotujúceho zvukovodu, všetko sa to točí proti sebe, podľa potreby pomaly, či rýchlo, všetko sa to nakoniec melie v drevenej bedni a von vychádza cez také škáry, a tak človek ani nevie, odkiaľ vlastne ten zvuk prichádza, ale znie to nad očakávanie výborne. Ktorá otvorená hlava to vlastne vymyslela? Iba škoda, že to Leslie stojí ďalší majlant. Náš zriaďovateľ pomohol, Leslie kúpil, ale chvíľu to trvalo, a tak zatiaľ sme mali k dispozícii len ten organ. Použili sme ho už na pesničkách pre Zvonky, preto tam organ znie ináč, ako bývalo v tých časoch zvykom. A vlastne tam asi vzniklo, prečo Marián Varga tak rád ťahal z Hammondu úplne iné zvuky ako ktorýkoľvek iný organista.

V tomto stave nás zastihol druhý beatový festival v Prahe, na ktorý sme išli ako ťažkí favoriti (máme Hammond, sme králi). Tam kdesi sa mi dostal do rúk plagátik, taká A4 s obrázkom akéhosi vlasatého tria a nápisom „1968 - year of The Nice". No čo, nejakí Angličania, a ktosi tam tvrdil, že ten ich klávesák je na organ niečo ako Hendrix na gitaru. Tak uvidíme.

Keith Emerson

Aby som to nenaťahoval, dali nám napapať. Keith Emerson síce pritiahol na tento koncert požičaný organ, model o číslo menší ako ten náš, ale dve bedne Leslie, ktoré živil z jedného Marshalla a na rozdiel od Mariána veľmi dobre vedel, čo sa dá z Hammonda vyťažiť. Hral po stojačky a Marián zmizol v šatni s poznámkou, že to nemôže fungovať, lebo hrať po stojačky je fyziologicky nedobré. A tak ho vôbec nepočúval. Mali sme všetci mizernú náladu, lebo sa nám vystúpenie vôbec nepodarilo, tlač (múdry Štefan Anderko) neskôr skonštatovala, že Prúdy hrajú muziku, ktorá nikoho nezaujíma. A v Prahe zúril blues, bodovali naši kamaráti Blues Five s Augerovou verziou A Day In The Life. V Prahe však nepočuli Briana Augera, a tak si mysleli, že ide o vlastné aranžmán. Tak sme sa teda namrzení potulovali po Lucerne, čakali na Nice a niektorí mali dosť vypité.

Nice spustili a všetkým muselo byť jasné, že všetko, čo zaznelo v ten večer, bolo zbytočné a že sa musíme ešte trochu učiť, ako sa to robí. Hrali Ameriku, Rondo, Sibelia a čo ja viem čo ešte, Lee Jackson spoza basy spieval a bubeník Brian Davidson hral presne, ako majú hrať dobrí britskí bubeníci.

Emerson zrazu začal trochu besnieť, ukázal, ako sa dá s Hammondom zavýjať, ako sa dajú vyťažiť všelijaké zvuky z organového pružinového hallu, šúchal s ním po podlahe, zapichoval do klávesnice nože, potom si ho zvalil na nohy a stále hral, publikum počúvalo bez dychu s otvorenými hubami a ja som mal pocit, že sa asi ešte treba niečomu priučiť.

Po návrate domov som rýchlo začal zisťovať všetko, čo sa dalo o Nice. A zistil som, že už majú na konte dve LP, že boli pôvodne kvarteto s gitaristom Davidom O'Listom. Prvá LP The Thoughts of Emerlist Davjack obsahovala Ameriku a Rondo. Amerika znamená slávnu pesničku z West Side Story v podaní Nice obohatenú o citáty z Dvořákovej Novosvetskej symfónie a Rondo pôvodne hral v 9/8 takte Dave Brubeck ako Blue Rondo a la Turk. Na všetkých nahrávkach jasne kraľoval Emersonov organ. Gitara mi nevadila, ale nevadilo mi, keď neskôr zmizla a Nice ostali traja.

Druhá LP Nice, Ars Longa Vita Brevis, patrí medzi skvosty rockovej muziky. Pre mňa je to etalón Classical Rocku. Sú na nej dve excelentné transkripcie (či transformácie, ako vravieval Marián) a síce intermezzo zo Sibeliovej suity Karelia a hlavne Bachov Brandenburský koncert č. 3 aj s podporou orchestra. Tuto sa objavil big-beat v nezvyklo kultivovanej a mierne ušľachtilejšej podobe, ako bývalo zvykom. Gitara – tá sa stratila. Vôbec sa nečudujem, že sa organ nadlho stal aj mojím favorizovaným nástrojom (okrem basy, samozrejme).

Zdá sa mi, že presne tuto našiel Marián Varga svoju spriaznenú dušu. Nie vzor, ktorý by mal kopírovať, lebo to nikdy nepotreboval. Skôr pokročilejšieho kolegu alebo potvrdenie, že týmto smerom sa dá ísť. Vtedy sme sa nezaoberali úvahami, ako dlho to vlastne vydrží. Nakoniec každý potrebuje svoj vzor, ale Marián ho dovtedy jednoducho nemal. Na novinársku otázku, ktorý organista sa mu najviac páči, vari pred rokom odpovedal, že Manfred. Ale tam to nebolo. Nijako mu neimponoval John Lord ani iné pokusy kapiel spájať rock s klasikou, lebo o tom to celé vtedy bolo. Slávnu LP Deep Purple s kráľovským filharmonickým orchestrom sme úprimne chceli prijať ako vážnu hodenú rukavicu, ale pri počúvaní sme pociťovali rozpaky a napokon sme sa zhodli, že to bolo vlastne jedno veľké trápenie.

Prúdy po našom odchode začali svoj vlastný život, ktorý trvá dodnes. My sme (s Mariánom) jednoznačne odskočili smerom, kde sa (on) mohol najlepšie uplatniť ako sólista a hviezda. Collegium Musicum. Preč s Hammelom. Preč s pesničkami. Ak môžu Nice, ideme na to aj my ako inštrumentálni hrdinovia. Väčšina sa aj podarila, ale to nie je téma tohto článku.

S veľkou zvedavosťou sme čakali na ďalšie platne od Nice. Ukázalo sa, že Ars Longa sa nedá len tak jednoducho prekonať. Ukazovalo sa, že sa Nice (alebo Emerson) uberajú zhruba dvoma smermi. Jeden smer boli ďalšie transkripcie (Čajkovskij), druhým, náročnejším, s neistým výsledkom, bolo skladať vlastné skladby oblečené do symfonického šatu. Tak vznikla suita Five Bridges, pod ktorú sa autorsky podpísal Emerson. Nemožno povedať, že by sa mi to nepáčilo, ale kládol som si otázku, či sa táto cesta nedá považovať za slepú koľaj. Čo ďalej? Vzniknú symfonické básne či celé bigbítové symfónie? Na Elegy sa objavila pre mňa trochu zbytočne patetická Čajkovského Patetická symfónia. Ďalej už sa asi dalo iba zbigbítovať Beethovenovu Osudovú, neviem.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Nice rozpadli a fanúšikovia čakali, čo sa stane, presnejšie, čo vymyslí Emerson. A vymyslel. Vznikla nová supergroup (o pravidlách pre vznik superskupiny som kedysi písal). Pravidlá tu boli splnené na 100%. Vzniklo trio Emerson, Lake a Palmer.

Emerson je už náš starý známy, zaujímavé boli osudy či preferencie ďalších dvoch kolegov. Greg Lake rozhodne nepatril medzi nové tváre. Pamätal som si ho zo skupiny King Crimson. Okrem basy hrá aj na gitaru a čo sa týka spevu, je Greg extra trieda.

Z kapely Crazy World Of Arthur Brown, či Atomic Rooster prišiel bubeník Carl Palmer.

Formulka platná z čias Nice ostala v platnosti, v repertoári sa objavujú naďalej transkripcie z druhého sveta, ale čím ďalej, tým viac sa presadzuje vlastná tvorba a zdalo sa mi, že si poslucháč ani neuvedomí, ktorá skladba je prevzatá (Bartók), a ktorá vlastná (Knife Edge). Skupina sa začala prezentovať agresívnejším zvukom a najmarkantnejší posun k lepšiemu sú inštrumentálne výkony Emersonových kolegov. Okrem toho sa objavil nový nástroj, a síce (Robert) Moog. Presnejšie Moogov syntetizér či syntezátor. A samozrejme - výzva pre klávesistov použiť ho vo svojej muzike. A tak prvé pokusy, pokiaľ boli prezentované takým dobrým hráčom ako Keith Emerson, rozhodne nepatria do kategórie rozpačitých. Títo chlapi jasne kráčali cestou, ktorú začali vyšliapavať Nice, a my (Collegium) v závese sme nemali prečo pochybovať, či je správna. ELP naštartovali éru veľkých rockových koncertov, keď sa kapela prezentovala komplet aj s pódiom a celou suitou trebárs aj na zelenej lúke. V západných médiách sme čítali, ako tie koncerty vyzerajú a závideli sme všetkým, čo to videli na vlastné oči.

Jedného dňa prišiel Marián s myšlienkou nacvičiť Musorgského Obrázky z výstavy. Je to pekná skladba, a tak sme sa do toho pustili. Kým sa však podarilo dopracovať sa k definitívnemu tvaru, zažili sme dosť hlúpe sklamanie. V obchodoch sa objavila LP ELP Pictures At An Exhition. A bolo. Ihneď sme prestali na našej verzii pracovať a vyhodili sme ju z repertoáru. Nikto by nám neveril, že sme to mali skoro hotové. Fakt je, že som akosi pozabudol na jedno interview v Melody Makeri, v ktorom mládenci tvrdili, že pripravujú tie Obrázky z výstavy. Ale kto mohol tušiť, že to príde tak rýchlo?

Ďalšie albumy ELP splnili očakávania. Tarkus milo potešil svojou zvukovou kvalitou a ukazovalo sa, že ELP stíhajú robiť svoju muziku aj bez pomoci klasiky. Emerson nič nestratil zo svojho majstrovstva a pekne to ukázal v siahodlhej klavírnej pasáži na druhej strane. Nedávno som počul kohosi nadávať na Jeremy Bender, ale myslím, že to patrí k životu takisto ako Ob-la-di ob-la-da alebo Yellow Submarine u Beatles.

Nasledovalo Trilogy, ktoré som nevlastnil.

Brain Salad Surgery som si osobne kúpil na zájazde Collegia v Paríži. Išiel som už naisto. Vedel som, že je to fantastická kapela a nepochyboval som, že je to vynikajúci album. Dnes sa mi zdá, že z neho poznám každú notu, poznám ho naspamäť asi lepšie ako Tarkusa.

Zlom nenastal ani tak u ELP ako u mňa. Akosi sa mi prestali bezvýhradne páčiť a nasledujúce Welcome Back My Friends To The Show That Never Ends som si akurát nahral na pásku a nekúpil to. Veď nemusím mať všetko. A okrem toho sa mi páčilo aj mnoho iných vecí. Veľa kapiel si v určitom štádiu svojej existencie dá načas s každým ďalším vydaním a aj intervaly u ELP sa začali predlžovať. Po dlhšom čase vyšli Works a o rok Love Beach, ale to ma dosť sklamalo. Nič nové. Nezaujímavé. K tomuto albumu sa mi nepodarilo nájsť cestu ani oveľa neskôr. Nuž, rozlúčkové albumy nemusia byť vždy najlepšie.

Kapela Emerson Lake & Palmer po búrlivých, výdatných rokoch úspechov a dobrej muziky, ale aj rôznych škandálov, prestala existovať. V tlači som zaregistroval, že Greg Lake ďalej nahráva a čítal som s ním rozhovor, v ktorom sa vychvaľoval, ako nahral v štúdiách „tremendous amout of material". K ničomu som sa však nedostal, ak nerátam pesničku I Believe In Father Christmas.

Emerson Lake & Palmer

Začiatkom 90. rokov sa však títo už dávno nie mládenci opäť aktivizovali a vydali zopár CD. Aj som si ich kúpil a ako spomienka na staré časy alebo pripomenutie veľkej slávy splnili svoj účel. Neverím však, že by táto vyzretá (alebo snáď až prezretá) kapela mohla vzbudiť nejakú veľkú pozornosť u publika, ktoré ju nepočúvalo v časoch ich veľkej slávy. V roku 1992 mi zrazu zavolal priateľ a ponúkol lístok na koncert ELP vo Viedni. Rád som išiel, navyše náhoda chcela, že lístok vedľa mňa mal Marián. Tak som sedel vedľa neho. Vo veľkej skromnosti sme vychutnávali všetko, čo nám naši slávni priatelia naservírovali. Rozruch sme spôsobili iba vo vestibule Stadthalle u skupinky Slovákov, čo tam boli tiež. Reku či sme sa prišli pozrieť na konkurenciu. Kdeže, boli sme jednoducho dojatí. Grag Lake nemal na hlave žiadne vlasy, a rozsah mu o nejakú tú terciu klesol, Emerson hral na klávesové monštrum značky Suzuki a z profesionálneho pohľadu asi najlepšie hral Carl Palmer, lebo som nezaznamenal od neho žiadny kiks, zato od ostatných áno. No a hrali veľmi pekne.

Ako prídavok si Emerson nasadil naopak šiltovku a zboku pritiahli staručký Hammond L100. Na ňom sa ešte trochu vyzúril, lebo za nezúčastneného sprievodu ostatných zahral Rondo aj so svojimi eskamotérskymi kúskami. Vedľa sediacemu Mariánovi sa tuto zasekla jeho výrečnosť, ktorou ma výdatne častoval ostatný čas koncertu a vyhlásil niečo, ako že mu toto ide priamo do srdca. Nedivím sa mu.

P.S.:

Aha, ešte to často preberané porovnávanie Varga - Emerson. Alebo naopak. Ak chce niekto počuť, že Emerson mal na Mariana vplyv, tak hovorím, že určite áno. Ale Marián ho nekopíroval a myslím, že čo sa týka talentu a muzikálnosti, by si títo dvaja mohli podať ruky ako rovnocenní kolegovia. Akurát Emerson mal šťastie, že žije v inom svete ako my, aj keď sa mi vidí, že dosiahol podstatne viac aj vďaka väčšej pracovitosti.

P.P.S.:

A čo sa stalo s Hammondom? Tie „naše" asi všetky dopadli zle, videl som chabý pokus zreštaurovať ten náš prvý. Neviem pochopiť, ako sa niekomu podarilo ho tak zdemolovať. Ten druhý tuším zhorel, tretí, veľký model vraj kúpil nejaký cvok, čo má doma veľa miesta. Skladačku Wersi, ktorú som ja vlastnoručne vyrábal, kúpil nejaký chlapík v Prahe. Ten, čo sme si požičali v roku 1992 z rozhlasu, snáď ešte funguje.

Po čase si Marián kúpil repliku slávneho modelu Hammond B3, ktorú vyrábajú Japonci. Volá sa to Hammond, ale... Je to vlastne slušný sampler. Nepáči sa mu a chcel by ho predať.

Pravé organy sú ojedinelé kusy, predmetom zberateľskej vášne. Lebo originál firma už neexistuje a ako celok aj so značkou ju kúpili Japonci.

Marián Varga (Hammond X-77) a Fedor Frešo

Myslím si, že Hammond vlastne dodnes nik neprekonal. Ani najlepšie synťáky. Dnes sa často používajú obligátne „hammondovské" zvuky, ale je to iba napodobenina. Moderné repliky sa zvukovo podobajú originálom najviac, ale mňa vôbec nepotešilo, že pri otvorení som nezačul známe šelestenie motora a kolečka še otačajúúúúú...

Fedor Frešo

(prevzaté so súhlasom autora)

Foto: Juraj Bartoš, Tomáš Kyška, internet